Choď na obsah Choď na menu
 


Deň matiek

Vie o nás všetko. Viac, než mnohí iní. A napriek tomu nikdy nesklame. A nespomína dlho na prečiny. O kom to vravím? Predsa o mame. Mama. Ten človek, čo najdlhšie mlčí, keď ublížia mu jeho najbližší.
Po každom páde ma znova chodiť učí. Po každom plači ma znova utíši. Mama. Tá večná kvetinka skromná. Vyperie, žehlí, sedí nad šitím. Takejto službe nič sa nevyrovná. No iný život bol by nebytím pre ňu,...
Mama. Tá večná kvetinka skromná. Vyperie, žehlí, sedí nad šitím. Takejto slu...žbe nič sa nevyrovná. No iný život bol by nebytím pre ňu, čo tŕpne pre každý náš krôčik. A dá aj to, čo sama postráda.
Srdcom je pri nás, kam nevidia oči. Nechce nás stratiť. Veľmi nerada. Preto sa bojí snáď viac, než by chcela. Hádam viac, než my sami o seba.
Snáď myslíme si, že by nemusela a že nám toľkej lásky netreba. Nech neradí a nech sa nevyzvedá. A vtedy mnohí z nás sa porania, keď rady matky za lesk sveta predajú. Mama vždy chcela iba ochrániť.
Potom snáď tuší utajenú bolesť ukrytú hlúpo za drzosť a chlad. Pridobre pozná naše srdce holé.
Mama. Ten človek, čo vždy vie mať rád. Prečo to mnohí prineskoro zistia? Prečo sa stala mnohým privšedná? Tak ako breza so šumiacim lístím, tak ako svetlo každučkého dňa, tak samozrejme, že ho nevnímame. A zabúdame zaň i ďakovať.
Tak vážme si ich, kým sú medzi nami. A prosme Boha, nech bdie pri nich sám. Veď by sme často v svete boli sami bez našich dobrých milujúcich mám.
A tým z nich, Bože, čo už s nami nie sú a ktoré kryje tichá čierna zem, ktorým len sám vieš správne adresu, tým pošli od nás tiché – ďakujem.